Ako som začala hrať hokej...

  "Dievča, a hrá hokej? Čo? To nemyslíš vážne!" S takouto reakciou sa stretávam bežne. Slovensko je krajina, ktorá veľmi nepodporuje dievčatá a ženy v športoch, ktoré su dominante mužskými športmi. Hokej je jednou z nich.

  Keď som bola mladšia, tak som si myslela, že som na šport drevo, ale postupom času sa ukázalo, že nie. Moji rodičia ma nikdy nedali na nijaký šport. Jediné, čo som aktívne robila mimo školy bola hra na klavír. Teraz trochu ľutujem, že ma rodičia nedali na žiaden šport. Teraz hrám hokej. Nehrám ho síce za žiaden športový klub, čo ma občas aj dosť mrzí, ale hrám ho pre radosť.

  Už odmala som mala k hokeju veľmi blízko, pretože môj otec hrával kedysi hokej za mesto, v ktorom vyrastal. Jednou zo spomienok na toto obdobie je fotografia s otcom na ľadovej ploche na štadióne. Keďže sa až v mojich 12-tich rokoch narodil mojim rodičom syn, tak u nás doma som úlohu chlapca a syna zastupovala ja. Nebolo to len tým, že sme doma nemali chlapca, ale aj tým, že som vyrastala a hrala sa s chlapcami na dedine. 

Keď som mala 5 rokov, tak som mala už svoje vlastné korčule. Pomerne rýchlo som sa na nich naučila korčuľovať. Keďže bývam vo Vysokých Tatrách, tak ľad na dedine máme celú zimu. Každý deň som trávila aspoň hodinu na ľade. Keď som bola už staršia, tak som začala hrávať hokej s mojím bratrancom Majom, ktorý, okrem môjho otca, bol mojím učiteľom. Postupom času som s ním trávila pri hokeji viac času ako s mojím otcom, pretože otec mal veľa práce, a tak väčšinu vecí, ktoré teraz z hokeja ovládam ma naučil Majo a za to som mu veľmi vďačná. Veľakrát sa stalo, že som prišla domov s omrzlinami na prstoch na nohách i na rukách, ale po pár dňoch bolesti som opäť stála na korčuliach. 

Ako roky plynuli, tak som hrávala hokej stále menej a menej. Prišla škola, klavír, kamarátky v inom meste a na hokej už nebolo toľko času ako pres tým. Čím som bola staršia, tým viac som bola ovplyvňovaná kamarátkami a hokej pre mňa už nebol taký zaujímavý, pretože to nebol šport pre dievčatá. Postupom času som prestala hrať hokej skoro úplne. Hranie hokeja som obmedzila na minimum. Hrávala som ho raz za dva týždne a to tiež nie vždy a len v zime. 

Zlom v tom, že som sa opäť vrátila k hokeju nastal vtedy, keď som začala s mojím, teraz už bývalým, priateľom hrávať hokej len tak pre zábavu. Ako som takto hrávala hokej, tak sme sa vďaka ujovi a bratrancovi dostali do jednej partie ľudí, ktorí chodili hrávať každý týždeň hokej na štadión. Tak sme teda začali chodiť s nimi. Bolo to asi pred rokom aj niečo. Paradox bol, že som ta bola a stále aj som jediné dievča. 

Keď som začala chodievať hrať hokej na štadión, tak som nemala nič okrem hokejky a aj tú som si niekedy musela požičať. Ako čas plynul, tak som sa v hokeji stále viac a viac zlepšovala až som došla do štádia, keď mi ľudia s ktorými hrávam hokej začali hovoriť, že by som mala ísť hrať ženskú ligu. Minulú jar som nad tým začala seriózne uvažovať. Toto moje uvažovanie smerovalo aj k tomu, že som rodičov poprosila, či by mi nekúpili výstroj na hokej. Keďže hokej je relatívne drahý šport, tak mi kúpili len časť, ale aj za to som im veľmi vďačná. Dúfam, že postupom času sa mi podarí mať celú výstroj. 

V máji som končila strednú školu a musela som sa rozhodnúť kam na vysokú školu. Išla som na školu do Košíc. Keď som rozmýšľala, že začnem hrať ženskú ligu, tak som si uvedomila, že by som musela hrať za Košice a nie za Poprad. Ďalšia vec, ktorá ovplyvnila moje terajšie rozhodnutie bolo to, že zápasy sú väčšinou v sobotu a to by znamenalo, že by som takmer vôbec nebola doma. A preto dnes hrávam hokej iba občas. Ak môžem tak každý týždeň a ak nie, tak aspoň raz za dva týždne. Je to moja záľuba a dúfam, že sa v nej budem môcť stále viac a viac zlepšovať. Je to pre mňa super relax. 

Takže som dievča, ktoré hráva hokej... 